Ideme do Európy! A čo teraz?

Od postupu Slovenska na ME 2016 do Francúzska už uplynul nejaký čas, ale stále sa objavujú nové články, blogy a hodnotenia toho, čo naši futbalisti dosiahli. Téme je stále aktuálna, navyše s blížiacim sa štartom turnaja bude textov a príspevkov v najrôznejších médiách iba pribúdať. Vyjadril sa k nej aj známy bloger, autor, prispievateľ a športový fanúšik Samo Marec, ktorý publikoval svoj názor v časopise Break. Chceli sme ho sprístupniť aj návštevníkom nášho webu a za Samov súhlas so zverejnením ďakujeme.

———

Nakoniec to trochu trvalo, ale predsa sme tam. Reprezentácia si prvýkrát zahrá na majstrovstvách Európy. A čo teraz?

Bol to taký bleskový štart, aký máva Vlado Weiss za loptou, keď sa mu chce. Slovenskí reprezentanti nespoznávali hádam ani sami seba, do kvalifikácie vleteli ako veľká voda a po šiestich zápasoch bolo jasné, že by to museli veľmi pokaziť, aby sa na majstrovstvá Európy nekvalifikovali.

Ponuka zájazdov na ME 2016 do Francúzska

Trochu dlhý koniec

Nakoniec to trochu dlho trvalo, ešte aj ten druhý polčas s Luxemburskom bol rozpačitý, ale dokázali sme to. V podstate s prehľadom sa naši reprezentanti kvalifikovali na majstrovstvá Európy, hneď to aj išli osláviť do hotela a zvyšok je história. Radšej zabudnime. Budú to zaujímavé majstrovstvá – prvýkrát sa na medzinárodnej scéne predstaví Island aj Albánsko, po desaťročiach napríklad aj Wales. Človek by si pomyslel, že v takejto spoločnosti by bola hanba nekvalifikovať sa, ale pozrite sa na Holanďanov: Tí sa k postupu ani nepriblížili a spomienka na to, ako pred niečo vyše rokom ukážkovo rozobrali Španielov, bledne čoraz viac.

Zabodovali sme

Neznalému by sa mohlo zdať, že Španielov rozoberá každý a na počkanie , podarilo sa to predsa aj nám. Práve domácim víťazstvom nad nimi, sme zavŕšili najúspešnejší vstup do kvalifikácie v histórii (a možno aj v budúcnosti). Zo šiestich zápasov sme vyhrali všetkých šesť, minimálne tri z nich sme mohli pritom prehrať, nebola by to hanba. Ako sa neskôr ukázalo, práve to bolo kľúčové. Španielom sa to na jeden zápas akosi všetko poplietlo a stalo sa to, chvalabohu, v zápase s nami. Potom už kráčali pevne a jasným smerom. Naopak, ak sa po minuloročnom zápase s Holanďanmi zdalo, že končia, dnes vieme, že všetko je inak.

Späť k našim. Na Ukrajine sme vyhrali, ale vtedy sme aj mali slušnú dávku šťastia. Pravdepodobnosť, že sa nám to podarí opäť, je zhruba rovnaká, ako to že práve Miňo Stoch, najnižší hráč na ihrisku, porazí Španielov. Ako často sa to stáva? Ukrajinu môžeme poraziť, ale nie porážať. Vyšlo to práve v tomto zápase. S víťazstvom sme sa vrátili aj z Bieloruska, to bolo v čase, keď sme už začínali mať pocit, že sa deje niečo zvláštne. Súpera sme vtedy zastihli v rozklade. Ak by ste si pamätali to, čo predchádzalo Hamšíkovmu gólu, tento odstavec by som ani nemusel písať. No a tak sme získali deväť bodov, z ktorých sme reálne rátali tak s dvomi, ale chápali by sme aj nulu. Ďalej to už bola takmer prechádzka.

Nestratili sme

Minimálne rovnako dôležité ako to, že sme pozbierali nečakané body, bolo však aj to, že sme nestrácali povinné body. Zdá sa to málo? Len si spomeňte. Dnes sa tomu verí totiž ťažko, ale nie tak dávno sme mali nepríjemný zvyk: remizovať s Gibraltarom, občas prehrať s jedným z tých malých štátov na L, občas síce vyhrať, ale poriadne sa pri tom potrápiť. Nič z toho sa nám teraz nestalo, nie, ani remíza v Luxembursku nebola v žiadnom bode zápasu naozaj reálna. Naopak, z dvojzápasov s Macedóncami a Luxemburčanmi sme z dvanástich povinných bodov získali dvanásť. Nebola to vždy krása, ale je to tak: Nad krásou môžeme ochkať pred televízormi, extra body sa za ňu nedávajú. Nakoniec sa ako najdôležitejšie ukázalo víťazstvo na Ukrajine prakticky v úvode kvalifikácie, ale nahraté body nám výrazne uľahčili posledné zápasy. Padli vhod vtedy, keď už naozaj začínali dochádzať sily a doliehať očakávania. Toto tu hádam ešte nebolo: Predstavte si, že ešte aj v Luxembursku sme mohli o gól prehrať a aj tak by sme postúpili. To je pre slovenského fanúšika, zvyknutého na to, že väčšinou nestačí ani víťazstvo, nevídaný komfort.

https://youtu.be/_g_HeCQPoyA

Grazie Marek

Akosi sa to teda stalo, ale ako presne? Reprezentácia sa predsa nijako dramaticky neobmenila, kvalifikácia nepriniesla žiadnu novú jagavú hviezdu, o ktorej sme doteraz netušili. Čo sa teda zmenilo? Nuž tipy sú hneď tri, poďme zaradom.

Hviezdou slovenského mužstva a jeho najlepším strelcom bol Marek Hamšík. Nie jeden, nie dvaja, ale všetci reprezentační tréneri za posledných desať rokov si lámali hlavu nad tým, ako čo najlepšie využiť potenciál jediného slovenského hráča s európskymi parametrami. Skúšali ho na rôznych pozíciách s rôznou mierou kreatívnej slobody ale nikdy to poriadne nefungovalo. Ja viem, že aj toto bude znieť nepravdepodobne, ale dlhodobo sme Mareka Hamšíka podozrievali, že v reprezentácii nehrá tak dobre ako v klube.

Slovensko

Dnes to už neplatí – bol to práve on, kto s pokojom, zrelo a vyspelo doviedol slovenské mužstvo do Francúzska. V rozhodujúcich momentoch bol práve tam, kde byť mal, našu kvalifikáciu gólom symbolicky uzavrel a jeho výkon v úlohe falošnej deviatky v zápase proti Španielom patril k tomu najlepšiemu, čo sme v reprezentácii kedy videli. Vážne. Nie je to veľké prekvapenie – Marek futbalovo dozrel a je na vrchole svojich schopnosti. V zápasoch má istotu, že defenzívne duo za ním ho zaistí a tak naplno realizuje svoj potenciál, čo je, vzhľadom na presne nula útočníkov, ktorých v reprezentácii máme, naša jediná nádej na šampionáte.

Všetci sú dobrí

Pravdu? Naše mužstvo nie je bohvieako kvalitné a nie, nie je to žiadna hanba. Máme Hamšíka, Škrtela a Kucku, ale tam sme pomaly skončili, inak kde nič-tu nič, ešte aj Island je na tom teoreticky možno lepšie. Čo však máme a čo nám vyhráva zápasy, to je odhodlanie. Víťazná morálka, ochota ísť aj napriek bolesti, hrýzť, otravovať, dokopať súpera do lýtok a loptu do siete (ak treba, aj so súperom). Postaviť sa osudu a papierovým predpokladom.

Chcete charakteristický moment? Kuckov gól proti Španielom. Ten sa udial totiž takto: Juro Kucka nie je žiaden technik ani driblér, on to tam kopne jednoducho rovno a tvrdo a či lopte prejde a kam pôjde, to sa uvidí až potom. Isté je, že ju kopne celou silou, ktorú má v danej chvíli k dispozícii, a za predpokladu, že sa trafí, urobí z brankára veľmi smutného človeka. Tak to vtedy kopol aj proti Španielom v Žiline: bez metafor a bez poézie, krásu by ste v tej strele doteraz márne hľadali, a predsa to bol najkrajší gól v celej kvalifikácii. Jednoducho prestrelil všetko, čo mu stálo v ceste, a dokonale tak vystihol to, čo je charakteristické pre celé mužstvo. Tvrdošijnosť, poctivosť a nesmiernu silu. Zoberte si napríklad Nora Gyömbéra – niekedy je hádam lepšie, keď nič nerobí, ale nemôžete ho obviniť, že by sa čo i len na sekundu snažil o niečo menej. Alebo neborák Vlado Weiss. Kedy ste ho videli brániť pred Kozáčikom?

Prepáčte pán Kozák!

Tým som premostil k tomu najpodstatnejšiemu – trénerovi. Som prvý z tých, ktorí pri jeho vymenovaní neskákali od radosti, ale akosi sa stalo, že hráči jeho predstave a objektívne nákazlivej charizme uverili. Ján Kozák neobjavil Ameriku ani navždy neprepísal dejiny futbalovej taktiky. Našiel však spôsob hry, ktorý najviac vyhovuje typológii hráčov a v niektorých prípadoch zas výber hráčov prispôsobil spôsobu hry. Pol na pol ako by povedal Rado Procházka. Z Jána Kozáka sa tak stal trochu neočakávaný, no o to sympatickejší hrdina a to je dobre – každý predsa dopraje vykúpenie trénerovi, ktorý občas v minulosti robil veci, na ktoré zo slušnosti v tomto článku nezostalo miesto. Dnes to teda môžem povedať: Mýlil som sa. Sme vo Francúzsku, práve Ján Kozák je architektom slovenského postupu na majstrovstvá Európy. Toto mu nikto nezoberie.

Kozák Slovensko

No dobre. A čo ďalej?

Výborne, k dispozícii máme kopu času a kopu roboty. Môžeme mať totiž pocit že sme neporaziteľní (choďte to povedať do Bieloruska, pobavíte ich), aj osláviť môžeme, ale je čo zlepšovať. Nech totiž našim súperom bude ktokoľvek, v rámci prípravy do desiatich minút z ľubovoľného záznamu odčíta, ako hráme. Kopneme to na Nemca, ten to tam podrží, kým ostatní dobehnú, potom loptu posunie na krídla alebo na Hamšíka, alebo na Kucku, a tí niečo skúsia. To je jediná alternatíva, ktorú sme predviedli. To že sme v závere kvalifikácie strácali dych, súvisí s únavou, ale aj s tým, že nás súperi prečítali. Nevyhnutne sa treba zamyslieť nad tým, ako ináč ešte budeme hrať, inak nás vo Francúzsku čaká sklamanie. Možno – ale skôr nie – sa do leta objaví útočník, na ktorého sa bude dať spoľahnúť. Problém so zakončovateľom trápi reprezentáciu dlhšie než mňa osud Barbary Haščákovej a riešenie je stále v nedohľadne.

Čo s tým? Ja neviem, ale, na šťastie, ja nie som tréner. No Ján Kozák bude musieť na niečo prísť. Ďuriš sa možno snažil, ale nepresvedčil. Problémy však máme prakticky všade. Výber je veľmi úzky, každý výpadok okamžite cítiť. Jeden hráč, nedajbože Hamšík, sa zraní a tri zápasy vo Francúzsku, budú dlhé, ťažké a smutné ako život. Je na čom pracovať.

Čas na oslavy sa pomaly končí a prichádza čas opäť začať makať. Vo Francúzsku už totiž sme, bolo by škoda, ak by sme tam išli iba na návštevu.

zdroj: Samo Marec, časopis Break

Ponuka zájazdov na ME 2016 do Francúzska